Už si bol iba dom pred pádom
A všetci zmizli
Už si žil v podzemí a tvoje sny
Strážili fízli
Už si bol iba stroj a zatúžil
Aby ťa vypli
Už si bol pod hladinou s jedinou
Bublinou v mysli?

Už si sám seba preľakol
Už si stepoval ďaleko
Už si bol ...

Sám úplne sám už si zatarasil cesty
Sám, celkom sám už si si bránil v šťastí
Sám, úplne sám
Chrbtom k ľuďom, chrbtom k hrám
Už si sa nevedel vrátiť sám?

Už si stál na hranici a na chvíľku
Nepatril k celku
Už si bol tisíci bez mena
Lavička v parku
Už si vyl tak ako psy bez pána
Na diaľku
A už si raz vymenil kulisy, zabudol kto si
A cítil vďaku?

Už si stepoval pred peklom
Už všetko raz a navždy pretieklo
Už si bol...

Sám úplne sám už si zatarasil cesty
Sám, celkom sám už si si bránil v šťastí
Sám, úplne sám
Chrbtom k ľuďom, chrbtom k hrám
Už si sa nevedel vrátiť sám?

tvorivá kríza postpobertálneho veku

a nie, nehovorte mi že to prejde

prečo sme všetci takí...nešťastní?
veď nám nič nechýba..teda, nič zásadné
a predsa...cítime medzeru v duši
každý ju vypĺňa inak...chlast, sex, hudba, drogy...
Boh, rýchle autá, peniaze

a aj tak tu stále niečo chýba...
možno na tom budhizme a zmierení sa so sebou naozaj niečo bude...ale mne už je ťažko hľadať útechu vo viere, už dávno to nedokážem, veriť...asi už nikomu a ničomu sa nedá úplne veriť...